Vápeník - Вапеник

Obec Vápeník sa rozprestiera v severnej prihraničnej časti Nízkych Beskýd s Poľskou republikou v doline miestneho potoka ústiaceho do Svidničanky. Rodinné domy boli budované po oboch stranách miestneho potoka. Tento princíp zástavby bol rešpektovaný aj v 20. storočí. Nadmorská výška v strede obce je 448 m a v chotári
360 – 667 m. Členitý povrch chotára obce pozostáva z treťohorného flyšu (súvrstvia morských pieskovcových a bridlicových usadenín, ktoré sú bez skamenelín). V okolí obce sú lesné porasty s bujnou vegetáciou brezy, buka a hrabu. V blízkosti obce sa nachádza minerálny prameň Pomirky.

Symboly obce

Erb
V modrom štíte do zelenej pažite je zakorenená strieborná zlatolistá lipa, sprevádzaná po bokoch kmeňa dvoma zlatými kolesami. Historický pečatný symbol stromu z roku 1868, doplnený o zamestnanecký motív kolárstva. Autormi erbu sú Ladislav Vrteľ a Tomáš Brúder. Erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 5. marca 2005 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslo: V-224/2005.
Vlajka
Vlajka obce pozostáva z ôsmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej, zelenej, bielej, modrej žltej, zelenej, bielej a modrej. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvoma zastrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

História

V zachovaných historických dokumentoch Makovického panstva sú údaje, že v rokoch 1573 – 1598 vznikli na území dnešného chotára obce dve menšie osady, ktoré boli pomenované ako Vápené pri Kečkovciach a Vápené pri Svidničke. Patrili panstvu Makovica.
Historický vývoj názvu obce
Prvá písomná zmienka o obci je doložená z roku 1600 ako Vapene Uiszeswidnicze, Vapene Certhakechkouech, neskôr od roku
1618 ako Also Wapennik, Kuchtocz alias Felső Wapennik,
1773 Vappenik, Wappenik,
1786 Wapenik,
1808 Vapenyik, Wápeník,
1863–1882, 1898 – 1902 Vapenik,
1888 – 1895 Vapenyik,
1907 – 1913 Mészegető,
1920 – Vápeník.

V roku 1618 sú uvedené ako Vyšný Vápeník a Nižný Vápeník. Do roku 1697 obce splynuli.
Začiatkom 18. storočia v rokoch druhého decénia 1713 – 1714 v dôsledku ťaživej hospodárskej situácie sa útekmi poddaných z obce takmer vyľudnila.
V roku 1787 obec mala 26 domov a 159 obyvateľov, v roku 1828 mala 26 domov a 208 obyvateľov. Obyvatelia sa v dôsledku prírodných podmienok a ekonomických možností spravidla zaoberali poľnohospodárstvom. Okrem sezónnych poľnohospodárskych prác sa muži zaoberali kolárstvom, stolárstvom a chovom oviec.
V polovici 19. storočia, tak ako aj v iných častiach východného Slovenská, sa značná časť obyvateľov vysťahovala a opustila svoju rodnú dedinu.
Za I. ČSR časť obyvateľstva pracovala v lesoch. V oslobodzovacích bojoch na jeseň roku 1944 bola obec úplne zničená a po oslobodení obnovená. Pôdu obrábali súkromne hospodáriaci roľníci. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch vo Svidníku, Stropkove a Košiciach.
V obci sa v roku 1995 nachádzali najčastejšie tieto priezviská: Bilas, Byro, Fečo, Harviš, Kandravý, Kimák, Krajkovič, Mimovič, Ozogár, Riško, Rodák, Rudý, Pajkoš, Sivík, Sivulič, Timan, Vasilenko, Vasilko, Vasiľko, Vook, Žak.